Zoznámili sme sa, keď som mala šestnásť. Doma som to mala zlé a on mi chcel pomôcť. Ale postupne sme sa do seba zaľúbili. Len čo dostal byt, utiekla som od rodičov do Bratislavy. Zastavili sme sa po veci u susedky, ktorá potom mojim rodičom nažalovala, že mi môj partner robí zle. Pritom to vtedy nebola pravda, neviem, prečo to urobila.
Prišli k nám naši a zobrali ma od neho domov, pretože som ešte nebola plnoletá. Neskôr som išla do azylového domu, a keď som mala 18 rokov, získala som prácu ako upratovačka v detskom domove. Vtedy som sa k nemu vrátila. Keď som mala dvadsať rokov, narodil sa nám prvý syn.
A v tom momente sa zmenil na úplne iného človeka.
Začal byť nervózny, vadil mu detský krik, chcel mať ticho. A tak začal chodiť do krčmy, kde sa opíjal. Potom prišiel domov a vyžadoval si sex. Mne sa vždy nechcelo, takže robil scény, že mám iného. Musela som sa mu podvoliť.
S ničím nebol spokojný. Vyvárala som mu rôzne jedlá, no jemu sa nikdy nepáčilo. Vraj chce niečo iné, mala som to urobiť takto, nedá sa to jesť. Vždy si našiel nejakú zámienku, že je zle vyupratované, že som niečo zabudla kúpiť, že som nakúpila draho. Stávalo sa, že mi dal päť eur, aby som za to nakúpila pre celú rodinu.
Mlátil aj deti, mladší syn sa kvôli tomu dlho pocikával.
Nikdy sa nesprával ako otec, že by ich zobral napríklad kočíkovať. Nie, on prišiel z roboty, a hneď – neotravujte ma, choďte von, chcem mať pokoj.
Mne to bolo ľúto. Chcela som, aby mali krajšie detstvo, aby netrpeli. Navyše, aj ja som z neho bola nervózna a potom som na deti kričala, čo som nechcela. Tak som si povedala, že to musím ukončiť. Kvôli deťom, aj kvôli sebe. Bála som sa aj toho, že sa so starším synom pochytia a že mu môj syn niečo urobí. Pretože naozaj sa k nám všetkým správal veľmi zle.
Boli sme pre neho ako otroci.
Jednoducho si ľahol na gauč a vyžadoval, aby sme ho obsluhovali. Synovi sa to, samozrejme, nepáčilo. Partner ma obviňoval, že som zlá matka, že ich zle vychovávam. Pritom som deťom dávala všetko. Niekedy možno viac ako potrebovali, ale chcela som byť dobrou mamou a všetko zlé im vynahradiť.
A tak som odišla.
Najskôr som sa zverila školníkovi, ten o mojej situácii povedal pani riaditeľke. A tá oslovila Alianciu žien. Umiestnili ma do krízového centra Dúha, kde som už mala od neho pokoj. Pani riaditeľka mi tam naďalej veľmi pomáhala, a tiež sociálna pracovníčka. Hocičo som potrebovala, stačilo sa ozvať, a hneď mi ochotne pomohli. S vyplnením tlačiva, s právnou pomocou, s psychologickou pomocou. V krízovom centre som bola pol roka, potom som odišla k mojej mame. Teraz bývame u nej, sme na dedine, užívame si pokoj. Sme v rodinnom dome, vychutnávam si kávičku na dvore. Starší syn si tu už našiel kamarátov, chodí sa s nimi bicyklovať. Dokonca som si už našla prácu. Je tu jednoducho dobre.
A čo by som odkázala iným ženám, ktoré žijú v násilí? Aby sa nenechali týrať od chlapa. Od takého treba ísť preč. To nie je človek, takýto muž. Keď sa nevie správať, mal by zostať navždy sám, pretože si nič iné nezaslúži.
Ľutujem len to, že som sa pani riaditeľke nezverila skôr.
Mohla som mať skôr pokoj. Ale nebolo to jednoduché. Váhala som, mala som strach z toho, čo môj partner urobí, ako zareaguje. Či sa mi od neho podarí utiecť. Nechcela som, aby mi zobral deti. Pretože oni sú na mňa strašne zvyknuté. Od malička sa o nich starám len ja.
Takže ženám odkazujem, aby sa nebáli a aby sa ozvali na linku pomoci Aliancii žien. Nech sa nenechajú týrať a nech sa majú lepšie.
Svedectvo Katky si môžete aj vypočuť: