Search
  • Svedectvá

Dobre bude len vtedy, ak si budem stáť za svojím a prestanem sa ľutovať

Násilie za dverami bytov má veľa podôb. Aj keď sa projekt Svedectvá týka predovšetkým partnerského násilia, zaradili sme sem aj príbeh Jožky (86), ktorú týral a ohrozoval jej vlastný syn. Autorka tohto Svedectva si dnes konečne užíva pokojný dôchodok, no zároveň čaká na návrat syna z väzenia.


Volám sa Jožka, mám 86 rokov. Bývam v garsónke, na ktorú som si našetrila. Som vdova a mám syna Martina. Mala som ešte jedného, Mirka, ktorý sa zabil v aute, je tomu už 23 rokov. Stále na neho myslím, každý deň, aj Martin mi ho stále pripomína. Ale hovorí o ňom len tými najhoršími slovami. Mne vyčíta, že som mala rada len Mirka. Žiarli na mŕtveho! Ako veľmi sa mýli, veď čo všetko pre neho robím. Bývame spolu v mojej garsónke, varím mu, periem a upratujem.


Najviac upratujem po ňom, keď má svoj záchvat a v alkoholickom opojení porozbíja dvere a nábytok.

Pred dvomi rokmi otvoril okno a kričal z neho: „No, zavolajte políciu, len zavolajte!“ Susedia políciu naozaj zavolali, chystali sa to urobiť už veľakrát, ale vždy som ich prosila, aby to nerobili, že ho to prejde a zase bude dobre. Chudák, tiež to nemá ľahké, ani nedoštudoval a ledva zohnal prácu. Ani ženu nemá.


Susedia vtedy zavolali na linku 158 a na moje prekvapenie prišli policajti rýchlo.

Martina zobrali so sebou a pomohli mi upratať rozbité sklo zo stola a postaviť zvalenú kuchynskú linku. Na druhý deň poslali pána montéra, ktorý dal do poriadku vodovodnú rúru, ktorú syn vytrhol zo steny. To som ešte nevedela, že v mojom mene zatelefonovali na linku SOS Aliancie žien a požiadali, aby sa mi ozvali. Zavolali mi a v kontakte sme dodnes. Je veľmi príjemné mať komu zavolať. Dlho som mala výčitky svedomia. Vyčítala som si, že ho policajti zobrali vlastne kvôli mne, chápete, môjho vlastného syna. Trvalo to dlho, kým som vedela zaspať.


Pracovníčky Aliancie žien chodili so mnou na políciu, takže som sa cítila s nimi v bezpečí.

Dokázala som policajtom všetko povedať. Nebolo to ľahké, musela som sa vracať celé roky dozadu a po kúskoch sme dávali dokopy celú históriu, od úmrtia manžela, po smrť Mirka, až po rýchlo sa vyvíjajúci alkoholizmus Martina a jeho agresiu. Veľa som sa rozprávala s psychologičkou z Aliancie žien.


Boli so mnou aj na súde, ich právnička mi pomohla zorientovať sa v tých procesoch až po jeho odsúdenie a odchod do väzenia. Martin po čase začal odtiaľ písať listy, v ktorých všetko oľutoval a každý list končil ospravedlnením.

Čakám na jeho návrat a som pripravená odpustiť mu, ak sa naozaj zmenil.

Už som vyhodila tú svoju vetičku „prejde ho to a zase bude dobre“. Pochopila som, že dobre je teraz a som za to povďačná. A dobre bude len vtedy, ak si budem stáť za svojím a prestanem sa ľutovať. A syna chrániť a „chápať“.



Recent Posts

See All