Volám sa Karin. Myslím, že uvedomenie si, že to, čo sa mi deje v živote, tak nemá byť, prišlo celkom neskoro, ale predsa.
Som najmladšia zo súrodencov. Mám dvoch nevlastných bratov. Nikdy som nežila s nevlastným, ani svojím vlastným otcom. Možno to, že mi v živote chýbal mužský vzor, v partnerskom vzťahu spôsobilo, že som hľadala lásku ako veľmi mladá. Vydávala som sa tehotná, 20 ročná. Do môjho manžela som bola zamilovaná. Poznala som ho pár mesiacov a všetko bolo krásne.
Vedela som, že na tom finančne nie je dobre, ale verila som, že spolu všetko zvládneme.
Chcela som odísť z domu a keď som otehotnela očakávala som, že si založím vlastnú rodinu. Svadba bola malá a po nej, pár mesiacov pred narodením našej prvej dcéry, som zažila prvé veľké sklamanie. Môj manžel zostal bývať spočiatku u svojich rodičov. Často ma navštevoval, na plány o mojom vysnenom spoločnom bývaní nikdy nereagoval. Po narodení našej dcérky Klárky sa prisťahoval do môjho rodičovského domu, kde sme sa so starkými, mamou a súrodencami už tlačili. Novorodeniatko a môj manžel spôsobovali v domácnosti časté hádky. Skoro som si všimla, že manžel prichádza z práce opitý. Všetko som dlho pripisovala situácii, v akej sme žili. V tej dobe, sme s Klárkou žili z môjho rodičovského príspevku. Manžel nikdy nič do domácnosti neprispel. Podporu som nemala ani u mojich najbližších. Najstarší brat mi oznámil, že som „vyciciavačka“ a mám začať platiť nájom.
Tieto veci som sa mnohokrát snažila riešiť s manželom. Väčšinou sa to končilo jeho krikom a ponižovaním, v stave opitosti aj fackou.
Aby sme mali kde s dcérkou bývať bola som nútená vziať si pôžičku. Manžel sa odsťahoval, keď mala dcéra vyše roka. Ja som začala pracovať po brigádach, neskôr na plný úväzok, aby som dokázala splácať dlhy a mala za čo žiť. Finančne, ani inak mi neprispieval. Sporadicky sme sa stretli, verila som, že svoju dcéru aj mňa ľúbi. Keď mala naša mladšia dcéra necelé štyri roky znova som s manželom otehotnela. Na pár mesiacov bol z neho iný človek. Menej pil, našiel nám podnájom, bol starostlivý. Pár mesiacov po narodení Martinky začal znova piť viac. Keď som zistila, že nájomné za byt nie je uhradené a hrozí nám, že skončíme s deťmi na ulici, mala som snahu porozprávať sa o tom s manželom. Facky a krik boli silnejšie ako som si ich pamätala. Nejakú dobu som sa snažila udržať rodinu, ktorú som ja nemala pokope.
Potom zaprel obe naše dcéry, že nie je ich otcom. Zostali sme samé, s dlžobami, bola som nútená presťahovať sa späť do rodičovského domu a rozviedla som sa. Výživné moje dcéry od otca nedostávali, aj keď som mala právoplatný rozsudok. Pracovala som, nakoľko som nemala nikoho, kto by mi pomohol. Pôžičku som vyrovnávala ďalšou pôžičkou. Otec mojich dcér zaplatil každé tri mesiace pár eur, aby som nemohla podať trestné oznámenie. Každý mesiac, keď som ho žiadala o výživné som dostávala výhražné smsky, telefonáty s dôrazom, že si ma nájde a výživné ma už trápiť nebude. Bála som sa chodiť po meste, za prácou som, aj z tohto dôvodu, radšej dochádzala do iného mesta. Môj život som dlhodobo vnímala ako beznádejný. To, že sa o moje dcéry nebude mať kto postarať bolo to jediné, čo ma držalo pri živote. V mesiac, keď som nebola schopná vyplatiť nájom za byt, kde sme bývali a hrozilo, že sa budem musieť vrátiť k mame a bratom, ktorí ma priviedli do kolobehu úverov, mi moja známa poskytla pomoc. Do tejto doby som vnímala, že to nezvládam ja.
Pracovníčky Aliancie žien mi poskytli psychologickú, sociálnu a právnu pomoc.
Rok sme žili v „chránenom bývaní“, s pomocou sociálnej poradkyne som podala trestné oznámenie na ex-manžela za neplatenie výživného, čoho som sa roky bála. Za rok som si splatila skoro všetky dlhy a zažiadala som si o mestský byt. Toto obdobie mi prinieslo veľa zmien, najmä sebavedomie, že to zvládnem. Moje dcéry sú dnes už obe na základnej škole. Obe sú veľmi šikovné, Klárka v učení, Martinka je kreatívna a talentovaná v hudbe, aj keď má diagnostikované poruchy učenia. Po odchode z chráneného bývania sme dostali pridelený mestský nájomný byt. Zmenila som prácu, aby som nemusela cestovať a mohla sa viac venovať dcéram. Pár mesiacov mám partnera, s ktorým sa cítim dobre. Je láskavý ku mne aj mojim dcéram, pomáha mi finančne aj psychicky, dcérky si ho obľúbili.
Dnes vytváram, aj s pomocou dobrých ľudí, ktorých som v živote stretla, bezpečný domov Klárke a Martinke.