Mama mi povedala, že čakala, kedy prídem. Celý čas to vedela a chcela mi pomôcť.
Updated: Dec 16, 2021
S partnerom som žila takmer 15 rokov. Nikdy sme sa nezosobášili. Brala som to tak a bolo mi to tak predkladané, že nepotrebujeme papier na lásku. Že manželstvo len všetko skazí, lebo sa ľudia prestanú snažiť, ženy sa zmenia a muži zlenivejú. Nevadilo mi to. Neskôr som pochopila, že všetko to bolo len kvôli majetku a tomu, aby mi mohol denne opakovať, že je všetko jeho, že žijeme s dcérou u neho, jeme jeho jedlo, spíme v jeho posteli.
Na začiatku, keď som mala 16 rokov, zoznámila som sa s Petrom, ktorý bol o osem rokov starší. Imponovalo mi, že sa o mňa zaujíma starší muž. Bol naozaj pekný, charizmatický, pracovitý... jednoducho muž, ktorý sa mi páčil. O pol roka som už bola tehotná a bolo potrebné to riešiť.
Budúca „svokra“ zo mňa vôbec nebola nadšená a dávala mi to pocítiť.
Moji rodičia boli sklamaní, ale vzhľadom nato, že aj moja mama mala deti dosť skoro, tak to prijali a snažili sa mi aj pomôcť. Odsťahovali sme sa o necelých 100 km ďalej od mojich rodičov, bližšie k „svokre“. Bývali sme hneď vedľa nej v dome, ktorý už vtedy Peter vlastnil. Bol to starší dom, kde bolo potrebné stále niečo prerábať, ale bol náš. Aspoň tak mi to bolo povedané.
To, že bol Peter prísnejší a zvyšoval hlas, som veľmi neriešila. Až neskôr som pochopila, že mu leziem na nervy a vlastne ma vychováva. Nebola som partnerka, bola som skôr niečo ako domáce zvieratko. „Poď sem..., prines mi to..., toto urob..., tam choď..., nezavadzaj..., moja mama ti predsa povedala, aby si to spravila...,čo stále len čumíš..., a podobne, to bola bežná realita dňa. Neskôr, keď sa nám narodila dcéra, už som nebola „moje krásne zlatíčko“.
Bola som už len „tá blbá krava, čo si nedokázala spraviť ani maturitu“.
To, že som sa zamerala len na neho, na naše dieťa a domácnosť, je naozaj pravda. Nič iné som ani robiť nevedela. Na nič iné nebol ani čas. Keď som chcela niekam zájsť s bývalými spolužiačkami, tak som nemohla, lebo nemal byť kto s malou. Ku nám nikto z mojej rodiny a kamarátov nechodil. Vždy sa muselo robiť niečo iné, bolo treba opravovať strechu, robiť nový plot a podobne. Ale večer pokojne prišli kamaráti Petra, ktorý sa nahlas vyjadrovali o mojom zadku, viedli rozhovory o tom, ako ženy chcú, aby bolo kojenie považované za normálne, a pritom sa idem schovať do izby, keď kojím malú a nezostanem pri nich a neukážem im, ako to robím...
Po niekoľkých rokoch som bola jedna zničená, nešťastná žena, ktorá nevidela žiadnu inú budúcnosť.
O tom, čo mi robila svokra, sa mi ani nechce písať. Stačí snáď keď poviem, že si neželala, aby som nosila šaty a sukne a chodila na ulicu bez Petra. Nazývala ma všemožnými „menovkami“ a ani z jednej som sa netešila. Malú nepostrážila viac ako 10 minút a aj to s nervami. Postískala ju, povedala jej, že je to jej zlato a najväčšia láska a potom ju odstrčila a išla si po svojom, ideálne ma kritizovať.
Jedného dňa ku nám prišla moja mama. Neohlásila sa, proste prišla. Videla ma takú, akou som naozaj bola. Zohnutú, chudú s nešťastným výrazom v tvári. To, že niečo nie je v poriadku, vedela už dlho, pretože sme sa prakticky nestretávali a volali spolu len málo. Okamžite ma poslala zbaliť sa a zobrala malú. Svokra to videla a strhla sa hádka.
Radšej som to spravila tak, že som svoju mamu vyhnala preč.
Doteraz to ľutujem. Ublížila som jedinej osobe, ktorej na mne záleží, a sama som prišla o toľko rokov života. A prečo, pre koho? Takto to išlo celé roky. Malá rástla, bola ocinková pýcha, darilo sa jej aj v škole. Bola po ňom, nie po mne – tak jej to hovoril.
Pravda je taká, že ma nikdy neudrel. Nakričal po mne, ale ponižoval ma. Naozaj si myslím, že ma neľúbil od chvíle, čo som porodila malú. On bol vždy moderne a pekne oblečený, staral sa o seba a na mňa zazeral, keď som si kúpila lepší krém na tvár, pretože to bolo za jeho peniaze.
Začala som z toho mať psychické problémy.
Zhoršila sa mi pleť, vlasy a bývalo mi zle. Išla som po dlhom čase k doktorke a tam si ma všimla zdravotná sestra. Začala sa so mnou viac rozprávať a ani vlastne neviem, čo som jej povedala, ale keď som odchádzala, dala mi číslo na jednu pani z organizácie, čo pomáha týraným ženám. Nevedela som, či sa uraziť, alebo ako jej vysvetliť, že mňa nikto nebije. A to, že vyzerám zle, predsa neznamená, že som týraná. Číslo mi zostalo v nohaviciach a vôbec som neplánovala niekam volať. Raz sa však stalo, a nebolo to prvý krát, že ma Peter začal vyhadzovať z domu. Niečo sa mu zase nepáčilo, nemal svoj deň a mala som si to opäť odniesť ja. Chcel po mne, nech sa zbalím a vypadnem. Dcéra sa nato zobudila a sama mi neskôr povedala, že by to tak bolo lepšie, že aj ona by chcela odísť. Vtedy som zavolala.
Mala som 31 rokov a vyzerala aspoň na 45.
Nikdy som nepracovala viac ako pár hodín denne v potravinách. Nemala som nič. Začal sa pre mňa boj, ktorý ma síce oslobodzoval, ale bol nesmierne ťažký. Doteraz neviem, ako som to zvládla. Trvalo to dlho. Kto si myslí, že žena odíde od manžela, keď nie je spokojná vo vzťahu a začne si len tak nový život, tak je blázon. U mňa bolo okolo toho toľko hádok, toľko strachu, sĺz, neustále pípajúci a zvoniaci telefón, vystresovaná dcéra, ktorá si vybrala mňa namiesto neho. Veľa mi pomohli rodičia. Mama mi povedala, že čakala, kedy prídem. Vedela to celý čas a chcela mi pomôcť.
Dnes pracujem. Okolie mi hovorí, aká som pekná. Ešte bývam s rodičmi a je nám tam naozaj dobre, ale časom plánujem kúpu garzónky. Dcéra je už takmer dospelá a s otcom sa stretne asi 2-3 krát do roka. On sa po krátkom čase po mojom odchode oženil s dievčaťom, ktoré je od neho o 12 rokov mladšie. Presne viem, čo ju čaká. Dúfam, že jej niekto dá to telefónne číslo skôr, ako mne a bude múdrejšia, než som bola ja.