Search
  • Svedectvá

Myslela som si, že mne niečo také nehrozí

Stretli sme sa, keď som mala devätnásť rokov a žila som s ním vyše 20 rokov. Veľmi som ho milovala. Možno aj preto som nevnímala, čo sa s ním deje a ako sa mení.

Rozhodnutie opustiť ho mi jednoducho chvíľu trvalo. Váhala som aj kvôli tomu, že som ho nechcela odtŕhať od detí. A to aj preto, že on sám pochádzal z veľmi zložitých rodinných pomerov. Rodičexmanžela sa rozviedli, ešte keď ani nebol na svete. Jeho mama kŕmila deti nenávisťou voči otcovi, ktorý ju opustil, a veľmi, veľmi dlho vštepovala svoju nenávisť aj synom. Až ako teenageri zistili, že majú otca. Ten o nich nakoniec aj stál, no tie vzácne roky detstva svojich synov premeškal. Keď sa neskôr stretávali, prísne ich za to trestala, pretože bola dosť despotická. Môj exmanžel sa vlastne naučil, že keď urobíš niečo, čo vybočuje zo stanovených pravidel, nasleduje neskutočne prísny trest.


Nemôžem povedať, že sa nesnažil byť iný.

Zároveň má ale nervácku povahu. Tie jeho záchvaty, ktoré prichádzali vo vlnách, boli pre mňa totálne zničujúce. Keď to na neho prišlo, dokázal od zlosti rozmlátiť skrinku. Alebo šmaril zaváraninový pohár o stenu. Snažila som sa s ním komunikovať, pochopiť, čo sa v ňom deje, no nešlo to. Ani on sám nevedel. Jednoducho sa v ňom dlhšie zbierali rôzne maličkosti a potom stačilo, aby ste niečo zle položili, a prišiel záchvat. Tieto stavy ničili náš vzťah, emocionálny život, sexuálny, jednoducho všetko. Bolo to, akoby ste boli v nejakom utečeneckom tábore a nemohli odtiaľ ujsť.


On bol dozorca a ja som bola väzeň.

Vadil mi aj jeho povýšený a nadradený postoj voči ostatným ľudom. Stalo sa napríklad, že exemplárne rozplakal predavačku v obchode za to, že mu zabudla naúčtovať nejakú zľavu. A ešte sa tváril, ako sa správne zachoval a ako mi pomohol. Kvôli svojmu povýšenému správaniu vlastne ani nemal žiadnych priateľov.Vždy som si musela počúvať prednášky, aká som nezodpovedná, nestrategická, zbytočná, hlúpa, blbá. Keď vám to niekto dlhodobo opakuje, tak tomu aj uveríte. Jedno obdobie som sa tak dokonca aj správala, pretože ma úplne zneistil. Vravím mu - prečo mi to robíš? Veď pomaly nebudem schopná ani kúpiť rožky. Odpovedal mi - kto ti to má povedať, keď nie ja? Čiže z jeho pohľadu mi vlastne robil službu. Keď vám to vraví človek, ktorého stále ľúbite, na nejaký čas tomu uveríte. Vlastne si hovoríte, aha, asi naozaj mi nejakým spôsobom pomáha. Zároveň mi ale vravel, aká som tučná, škaredá, odporná, zbytočná, fuj. Vravel mi, zrátaj si, koľko si pribrala od vysokej školy a a pozri sa na seba, ako vyzeráš.

Viem, že mal dve milenky, aj to sme riešili, chodili sme do poradne. Prekonali sme to, pretože som chcela stále udržať rodinu, a verím, že aj on.


Vtedy mi to zlomilo srdce, detičky boli strašne malé.

Ostala som s ním vlastne preto, lebo v ich rodine sa nenosí chodiť po psychológoch, nenosí sa chodiť do poradne. Všetci sú silní, ženy vyzerajú fantasticky, držia hubu a krok, a proste takto to funguje, lebo tak je to nastavené. A on tam išiel. Vnímala som to tak, že sa obetoval, že chcel zachovať rodinu.Deti boli šikanované, ale nevnímali to tak, pretože zároveň boli pre neho vrcholom všetkého. Dával im všetko to, čo on od otca nedostal. Všetko, naozaj bol možno až premotivovaný otec. Iba ja som bola tá zlá. Vlastne ani neviem, kedy prišla posledná kvapka, po ktorej som sa rozhodla rozviesť. Ale silu som zbierala dlho. Jeho rodina je veľmi súdržná, ale ja nie som z tohto mesta, nemám tu rodinu. Navyše som obyčajná pracujúca mama, čiže ani finančne som to nemala ideálne. Ale dlho, naozaj dlho som tušila, že s tým človekom proste nechcem byť.


To naozajstné peklo začalo až vtedy, keď sme sa dohodli, že sa rozvedieme.

Vtedy ma doslova znenávidel. Nevedel sa vyrovnať s faktom, že som ho schopná opustiť. Že sa vzdávam života, ktorý bol podľa neho fantastický. Náš rozvodový proces bol ako z amerického thrilleru. S tým, že som nemala v podstate nikoho, kto by mi pomohol. Políciu som volala štyrikrát, nič. Všetko bolo len na hranici trestného činu, alebo ublíženia na zdraví. Teda len priestupok. Navyše som nemala svedka. A keď nemáte svedka, tak nemáte nič.Vždy to narafičil tak, aby to bolo nanajvýš na hrane. Aby ma to vydesilo, no zároveň aby som ho nemohla nahlásiť na políciu alebo žalovať.

Všetko sa dialo v noci… Doteraz nemám rada, keď ku mne niekto pristupuje zozadu, nemám rada schody, lebo sa mi diali strašné veci. Sotil ma a udrela som si ruku, no nebolo vidieť a nemala som žiadneho svedka.


Povedal mi, že za to, že som zavolala policajtov, zaplatím najvyššiu daň.

Že budem na ulici, budem žobrať a budem rada, keď tam budem ležať len s polámanými nohami. A on ma len tak prekročí, lebo budem iba také ho*no. A krok za krokom vlastne začal plniť tie svoje strašné vyhrážky a čuduj sa svete, ono mu to proste šlo. Darilo sa mu to.

Desil ma na smrť. Napríklad sa mi z ničoho nič objavil na schodoch za hlavou a zašepkal mi do ucha, že keby som sa zje*ala zo schodov, vyriešilo by to problém. Pre istotu som nikdy nezostávala sama. Zamykala som sa v aute, obzerala na ulici, či ma náhodou nesleduje. Žila som v totálnej paranoji.


Po príhode s policajtami som spávala v detských izbách na striedačku so synmi.

Raz s jedným, inokedy s druhým, na takom matraci. Samozrejme, že synovia sa hnevali, pretože chceli vlastné súkromie. Mama, prečo si tu? Synovia nič netušili, pretože všetko sa to dialo v noci, keď deti spali. Môj exmanžel bol veľmi ostražitý.

Posielal o mne do školy maily, aby komunikovali len s ním, pretože matka je neschopná. Zobral mi naše spoločné auto, ktoré som používala a predával ho na internete. Okrem iného mi prichádzali každý deň vytýkacie, exekutívne, príkazové, deštrukčné, výhražné maily. Tristošesťdesiatpäťkrát do roka vám príde mail.

Moje deti majú teraz sedemnásť a štrnásť. Rozvodový proces začal asi pred rokom a pol, čiže boli v tom najhoršom veku. Synovia sa so mnou nechcú o tejto situácii vôbec baviť, naozaj to kategoricky odmietajú, každý po svojom. Máme striedavú starostlivosť, jeden syn sa strieda, druhý syn sa vôbec nestrieda. Sú to chlapci, ktorí toho otca naozaj milujú. A ja som to tak chcela. Nikdy som im nerozprávala o otcovi niečo zlé, pretože nechcem, aby mali krivý obraz o tatkovi. Chcem, aby aby išli do života s tým, že majú silného a správneho tatka.


Ale nechcem, aby sa moji synovia takto správali ku svojim partnerkám. To fakt nechcem.

Samozrejme, bojoval aj o zverenie detí. Tvrdil o mne, že som neschopná, že sa o ne neviem postarať. Mali sme rodičovskú dohodu o striedaní detí, no on ju absolútne ignoroval. Môj exmanžel ignoruje všetky, aj zákonom stanovené, lehoty, týkajúce sa rozvodu a starostlivosti o deti. Nedodržiava ani rozsudky súdu. Aj to je pre mňa fascinujúce - že mu všetko vždy prejde a zase si to môže dovoliť. Nikto ho nepotrestá, neexistuje na to žiadna inštitúcia,

V čase, keď som mala na starosti syna, vysťahoval ma z nášho spoločného bytu. Vytrhal vodovodné batérie, aby sme tam nemohli pustiť vodu ani elektrinu.


Všetko bolo preč, aj obrázky zo stien, zostali len parkety. Byt bol jednoducho neobývateľný.

Deťom to vysvetlil tak, že maminka si vypýtala niečo, na čo nemá vôbec nárok. Vraj sa so mnou snažil majetkovo vyrovnať. Ja som nepodpísala pre mňa zničujúcu dohodu, že sa vzdávam úplne všetkého, a toto bol trest. Volali mi susedia, vraj či viem, že sú u nás sťahováci. Znovu som volala policajtov, zase prišli a povedali - hmm, je to hrozné. A že vraj sa mám chovať ako on.

Deň pred pojednávaním zobral mladšieho syna k sociálnemu kurátorovi, kde môj syn vyhlásil, že chce žiť s ním. Pretože si vybral peniaze, vybral si futbal. Ja ho chápem, mal trinásť rokov. A odvtedy som svojho mladšieho syna vídavala raz do týždňa, keď sa mi to teda podarilo. Nemám si s ním čo povedať, nemám s ním spoločný zážitok, bol problém dostať ho k nám na pár hodín na Vianoce.

Je mi jasné, že synovi tam nie je zle. Nikto mu tam nerobí zle, má tam teplo, majú psa, už tam môže mať aj svoje morča, čo predtým nemohol. Má dve-tri dovolenky do roka, veľa lyžiarskych kurzov do roka, lebo tam nie sú peniaze problém. Ale ja toto všetko chápem, pretože keby som bola v synovej koži, tiež by som sa možno tak rozhodla. Ale bolí to.


Od septembra som rozvedená.

Musela som sa dať ostrihať, pretože z toho stresu mi vypadalo všetko, čo mám na hlave. Vlasy, mihalnice, obočie, jednoducho všetko. Objavili sa všetky možné zdravotné problémy a schudla som desať kilogramov. Nepríjemné bolo, že veľakrát nám z rôznych dôvodov odložili pojednávanie. Pretože choroba, pretože niečo iné, pretože sa rozvádzam v Ružinove, kde sa rozvádza najviac párov a sudcovia nestíhajú.

Ak by som stretla svoje mladšie ja alebo ženu, ktorá prežíva niečo podobné, asi by som jej odkázala, že nemá váhať nad rozchodom. Varovala by som ju, že násilie sa bude stupňovať. Napriek všetkej láske, starostlivosti o deti, napriek všetkému, o čo sa ten človek snaží.

A určite by som ženám poradila aj to, aby so svojou situáciou nezostali sami. Aby si nechali poradiť. Ani ja by som si neporadila sama, keby som nezavolala na linku SOS Aliancie žien. Pritom som pôvodne ani netušila, že existuje. Jednoducho som takéto veci neriešila. Počula som o domácom násilí, ale keď to nezažívate live, tak to ide mimo vás.

Myslela som si, že mne sa niečo podobné jednoducho nestane.

Bývala som veselá, optimistická povaha. Počúvala som o takých veciach, dokonca som už začala vnímať určité varovné signály, ale myslela som si, že to nejako prestojíme. A vtedy, keď som si myslela, že to už neprežijem, že sa už fyzicky, alebo sa psychicky zrútim, tak mi v Aliancii pomohli. Takéto situácie naozaj človeka zvádzajú k tomu konečnému riešeniu... Ale máte deti a musíte tu byť pre ne. Takže rozhodne si treba nechať poradiť a pomôcť.

Doteraz nemám úplný pokoj, pretože môj exmanžel je vytrvalý. Našťastie, už od neho nedostával stovky mailov ročne, ale o polovicu menej. Stále sú obviňujúce, o tom, aká som neschopná. Teraz napríklad predávame náš spoločný byt a neustále som obviňovaná z toho, že robím obštrukcie. Pritom je to naopak. On nesúhlasí s cenou, s fotkami, s textom, s ničím. Lebo chce, aby som mala problémy. Takže, síce neležím na ulici, ako to on kedysi predpovedal, ale on si po tom svojom cieli jednoducho pôjde. Ja len dúfam, že časom ho to hádam prestane baviť. Má už novú rodinu, mohol by prestať.


Už sa ho tak veľmi nebojím, pretože žijem inde.

Žijem mimo priestoru, v ktorom by ma mohol ohrozovať. Ale nerobí mi dobre žiadne stretnutie, dokonca ani to, keď sa mám o ňom baviť. Ten človek je jednoducho zlý. Na druhej strane musím povedať, že mám okolo seba veľa dobrých ľudí, ktorí mi naozaj pomáhajú. Aj úplne cudzí ľudia mi vychádzajú v ústrety. Vždy ma to rozplače, nemám to veľmi pod kontrolou. Možno to tak blbo znie, ale veľmi si to vážim. Veľakrát som počúvala, že to, ako sa ja správam k druhým, sa mi raz vráti. A naozaj sa to deje.

Len vy rozhodujete o tom, či chcete zverejniť svoju identitu a meno, a čo všetko o svojom živote poviete. Sme tu preto, aby sme vám poskytli pomoc a podporu. Na vás je aj rozhodnutie, či chcete svoj príbeh napísať, natočiť na video, alebo o ňom len porozprávať. 

Chcete sa podeliť o svoj príbeh? 

Projekt zastrešuje mimovládna organizácia Aliancia žien - Cesta späť, ktorá je dcérskou organizáciou Aliancie žien Slovenska. Pri vzniku oboch organizácií stála vízia, že raz budeme žiť vo svete, kde sú muži a ženy rovnocenní. Našou hlavnou prioritou je od začiatku zastavenie násilia na ženách a deťoch. Za 24 rokov máme za sebou kopu úspešných kampaní, ale najmä množstvo príbehov, ktoré sa skončili dobre. Niektoré z nich si môžete prečítať na tejto stránke.

 

Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá Aliancia žien - Cesta späť.

AZ-15.png

Aliancia žien - Cesta späť , IČO:30857716, zapísanej v Evidencii občianskych združení na Ministerstve vnútra pod číslom VVS/1-900/90-25333

© 2020 I Proudly created with ♡  by Slovak & Friends