Search
  • Róbert Slovák a jeho priatelia ID:52252957 VAT:SK2120953417

Neuvarila som, a tak ma zbil. A potom znova.

Updated: Nov 19

Chodili sme spolu na rovnakú školu. Všimol si ma hneď v prvom ročníku a veľmi sa snažil, aby ma získal. Mne sa až tak nepáčil, no tak sa okolo mňa točil, že sme spolu nakoniec začali chodiť. Sme spolu 13 rokov. Od mojich 15 rokov a jeho 17.


Skoro od začiatku neznášal niektoré moje kamarátky. Vraj sú zlé, kazia ma, ohrozujú moju povesť. Musela som sa s nimi prestať stretávať. Vadila mu aj moja sestra, vraj je do vetra. Trochu mi to prekážalo, ale povedala som si, že všetci chalani sú takí. Žiarliví, dokonca aj na kamarátky. A musím priznať, že sa mi páčilo, ako mu záleží na tom, aby som bola len s ním.


Bol veľmi milý, zábavný a staral sa. Len veľmi žiarlil.

V treťom ročníku ma prehovoril, aby som ďalej neštudovala a išla robiť. On tiež práve končil so štúdiom, maturoval. Teraz to využíva proti mne, akoby si nepamätal, že on na mňa tlačil, aby som odišla zo školy.


Chcel byť stále so mnou. Moji rodičia to nevideli radi, hovorili, že som mladá a že sa mám poobzerať po svete. Na druhej strane, bolo to pre mňa aj pohodlné, keď som nemusela o ničom rozhodovať.


Naliehal, aby sme spolu bývali.

Zdedil domček po dedovi, takmer na samote. Tak sme sa tam nasťahovali a začali ho renovovať. Rodičia sa hnevali, aj sa so mnou odmietli rozprávať, hoci môjmu partnerovi to skôr vyhovovalo.


Otehotnela som skôr, než bol domček hotový. Nemali sme ešte hotové ani kúrenie. On bol nadšený, hoci mne sa zle dochádzalo do práce, bolo mi nevoľno. On odchádzal autom, pretože chodil do práce skôr, a ja autobusom. Nebola som zvyknutá starať sa o domácnosť, aj chodiť do práce. Navyše, on začal byť nervózny a občas kričal, že nič nerobím.


Kričal, že som lenivá a sprostá, veď som ani nezmaturovala.

Bránila som sa, pretože nemal pravdu, a ja nie som z tých, čo si to len tak nechajú. Vtedy mi dal prvýkrát facku. Potom sa kajal a ospravedlňoval - a kúpil mi aj prsteň. Požiadal ma o ruku. Zobrali sme sa ešte predým, než sa narodil malý. Síce som prišla o vysnívanú svadbu a šaty, pretože som bola už v šiestom mesiaci, ale aj malá svadba sa mi rátala. Boli tam obidve moje sestry, rodičia, krstní rodičia a jeho najbližší tiež.


Keď sa malý narodil, nechcel, aby mi moja mama a sestra pomáhali.

Vraj to mám zvládnuť ako každá iná. Lenže ja som bola na tom psychicky veľmi zle. Plakávala som, bála som sa, že sa niečo prihodí, a ja tam nemám ani ochotných susedov, ktorí by mi pomohli. Volávala som si so sestrou a tá ma chodila tajne zachraňovať. Keď bolo treba, tak občas prišla aj moja mama.


Môj partner mi veľmi nepomáhal. S kočíkom ho nikto nevidel a na mňa väčšinou len hundral a kričal. Začal ma urážať, ako vyzerám po pôrode, že som pribrala, chodím neupravená a škaredá. Neznášal, keď som sa rozplakala. Vtedy bolo len horšie.


Raz, keď som nestihla nakúpiť a navariť, naštval sa a zbil ma. A neskôr znova a znova.

Začali sa striedavo dobré a zlé časy. Ale prestala som byť taká poslušná a naďalej za mnou tajne chodila sestra. Mama mi zasa posielala jedlo. Keď na to prišiel, nastalo peklo, cítila som sa pri ňom neschopná, nemožná a mala som z toho depresiu. Potom som mala ešte menej energie a nič ma nebavilo. Len záhradka ma bavila, bylinky a kvety. Ani to sa mu nepáčilo, vraj mám pestovať zeleninu.


Sestra ma nahovárala, aby som išla pracovať, keď malý pomaly pôjde do škôlky, čo od 5 rokov aj musí. Manžel nechcel, aby som išla do práce. Nahováral ma, aby som nastúpila, až keď pôjde syn do školy.


A vtedy som znova otehotnela, neplánovane.

Aspoň ja som to neplánovala. Čakala som dvojičky a manžel ich nechcel. Nahováral ma, aby som išla na interrupciu, že nám je konečne lepšie a máme čas pre seba.

Dvojičky sa narodili, mama a sestra mi pomáhajú už aj verejne, pretože by som to nezvládla. Malý chodí do škôlky a manžel je veľmi zvláštny, zlý a nepochopiteľný. Odmieta sa na dvojičky čo i len pozrieť, vraj sú to moje decká. Myslím, že mal nejakú frajerku, možno ju má stále.


Odmieta mi dávať peniaze.

Ja mám len rodičovský príspevok a z toho už nevyžijem, peniaze na deti dostáva on. Stále ma trestá, karhá, otĺka. Musím sa mu vyhýbať a je to choré.


A tak som zavolala na linku Aliancie žien a nechala som si poradiť. Povedali mi, že to treba okamžite riešiť. Prvou inštanciou bol Odbor sociálno právnej ochrany detí a sociálnej kurately, kam som zavolala. Prišli k nám kurátorky a veci sa pohli.

Pracovníčky Aliancie mi vysvetlili, že nie som vinná a mala som právo nechať si deti. On ale nemá právo ma karhať a ubližovať mi.


Najskôr sa manžel hrozne nahneval, že do som do jeho domu zavolala cudzích ľudí. Vyhrážal sa mi, ale už som sa bránila. Nenechala som sa zbiť, utekala som do lesa. Chcela som zavolať políciu, no zobral mi mobil.


Pochopil, že sa už tak ľahko nedám.

Vtedy som zavolala na linku znova a pracovníčky ma podporili, aby som to nevzdala. Zavolala som na políciu. Majú záznam, len ešte váham s trestným oznámením, lebo keby ho zavreli, kto by zarábal? Kurátorka mu sama povedala, že zavolá na neho políciu za násilie a aj za zanedbanie povinnej výživy a starostlivosti. Trochu sa zľakol. Už ma neprenasleduje, mám pokoj, ale nevie byť lepší, zatiaľ.


Opakoval mi, že dvojičky nechcel, ale vysvetlila som mu zákony a pomaly chápe, že či chcel, či nechcel, sú na svete a on je ich otec. Bol podaný návrh na výživné na deti, aj na manželku počas manželstva a zriadila som si na to účet. Aj rodičovské mi tam už chodí, pretože dovtedy mal len on účet.


S podporou odborníčok mením svoje správanie.

Chcem to najlepšie pre deti, ale nie vždy podľa manžela. Učím sa rozmýšľať vlastnou hlavou, nielen dať na to, čo povie on. Mám veľkú zodpovednosť za tri deti, už mi pomáha aj druhá sestra a tá je ráznejšia, má správne názory a veľmi mi dáva silu.

Jeho rodina je vždy na jeho strane, ale teraz sa konečne zobudila aj svokra, pretože dvojičky ani nepozná. Prišla na návštevu, keď sa dozvedela, že u nás konajú úrady. Ja som sa k nej chovala slušne, ale bolo mi to ľúto - a ona to videla.


Kvôli manželstvu som sa objednala na Referát poradensko-psychologických služieb. Psychologička so mnou hovorila, či si chcem udržať manželstvo, ale nemala som ani čas rozmýšľať o inom. Len chcem, aby bol znova manželom a otcom, aspoň takým, ako keď sme mali len prvého syna. Ale ak sa on bude chcieť rozviesť, budem to musieť prijať.


Pozvala si aj manžela - a uvidíme. Pomaly začínam rozumieť tomu, kde som robila chybu. Že za mňa nemal stále rozhodovať, pretože ma nemôže nahradiť vo všetkom.


Ako mama musím fungovať sama.

Pomaly si zvykám na to, že aj keby sme sa rozviedli, budem musieť vedieť žiť s deťmi, pracovať a starať sa. Len bývanie by sme museli vyriešiť. Čo mi vlastne až tak nevadí, pretože naše momentálne bydlisko je aj tak príliš vzdialené od škôlky a školy. Išla by som do bytu alebo aj k rodičom. Tá možnosť, že ho budem poslúchať ako predtým, vlastne padla s narodením dvojičiek.


Neľutujem, že som sa za deti postavila.

Nemám pocit, že bez neho neviem žiť a že to nezvládnem. Lebo to, ako sa správal, mu neodpustím a nezabudnem. Zatiaľ sa ani on veľmi neusiluje o zblíženie. Uvidím, čo čas prinesie, ale viem, že som oveľa silnejšia než predtým, a že v tom nie som sama.