Odišla som s láskou, pokorou a porozumením seba samej

25 rokov sa mi zmrštilo do jednej malej hustej bubliny.

Zrazu som si uvedomila, že najkrajšie roky môjho života som venovala mužovi, ktorého som milovala, prehliadala som jeho neduhy, nechala som sa využívať a obmedzovať.

Nie. Uvedomila som si , že najkrajšie roky môjho života ma len čakajú.

Bez manipulátora, bez agresora, bez zneužívajúceho a vydierajúceho chlapa.

Už si nekladiem otázku, že prečo.

Už viem, že cesty späť niet.

Bola som ohúrená záujmom dobre stavaného, vzdelaného a rázneho muža. Robilo mi to dobre, hoci moja neskromne povedané skromnosť nechápala, ako sa práve do mňa môže zamilovať atraktívny chlap. Naše stretnutia boli plné vášne, čas sme trávili čoraz viac spolu, dokonca v podstate v počiatkoch sme začali spolu aj podnikať. Nechala som sa viesť jeho radami, resp. názormi, a skúsenosťami. Bol motorom a ako sa ukázalo, v podnikaní nám klapalo to, čomu sme od začiatku verili. Dopĺňali sme sa, tvorili sme výrazný, výkonný a úspešný tandem.

Robota sa stala leitmotívom nášho spolužitia. Rozhovory sa nám točili okolo jedinej témy- práca. Ako sme sa za roky vedeli spolu dohodnúť, nájsť spôsob a riešenie, tak ku koncu bola práca prestížou muža. Mal pocit a slovne mi to dával nevyberane aj pred cudzími ľuďmi najavo, že na to nemám a že nerobím veci správne a dostatočne.

Od začiatku nášho spolužitia som cestou v aute opakovane zažila od neho slovný tlak. Kvôli práci, ktorej sme sa v tých dňoch venovali. V aute je špecifická atmosféra. Jazdí sa rýchlo, v uzavretom priestore. Ten tlak spôsobil, že som mala pocit, že to sa už nedá viac vydržať.

Žiadala som ho, aby zastavil, že musím vystúpiť.

Odmietol, ba dokonca sa mi potom smial, že som chcela za jazdy vystupovať. To bol prvý moment, ktorý som prehliadla, odignorovala som svoju intuíciu, žila som s ním ďalej. A ten pocit z tohoto zážitku som neskôr pociťovala ešte mnoho krát.

Po vydaji sa veľa vecí zmenilo. Uvádzam niekoľko príhod.

Išla som dcére na promóciu. Do Prahy. Odmietol ísť so mnou. Dohodla som sa s mojou tetou, že pôjde s nami, so mnou a synom. Ráno o piatej som ju mala vyzdvihnúť. Večer bol muž mrzutý a vyrývačný. Šla som si ľahnúť, aby som ráno mohla v kľude šoférovať. Začal ma každú chvíľu budiť. Prišiel do spálne a niečo na mňa rozprával. Neskôr ma dokonca vyzval aby som sa šla s ním do vedľajšej izby rozprávať. Raz som aj išla, aby som mu učinila po vôli. Ale potom som už chcela spať. Chodil do izby naďalej ma budiť a držať v bdelom stave. keď som nereagovala, ťahal ma za nohy z postele. O tretej mi už dal pokoj.

Na starosti som okrem domácnosti, nákupov, zásobovania, starostlivosti o našu rodinu mala aj u nás ubytovaných zamestnancov, chod firmy, fyzickú prácu na farme, vybavovanie po úradoch, atď. On zaťiaľ objavil svet internetu a četovania. Mňa neodbremenil, ani mi s ničím nepomohol. Skôr mi pridal ďalšie úlohy. Niekedy som rozmýšľala, koľko toho viem ešte zvládnuť. Keď som si dobre zariadila čas, stíhala som. Len na mojom zdraví sa to začalo podpisovať. Četovanie a trávenie času pri PC mi začalo vadiť. Hádali sme sa kvôli tomu. Mne čas nevenoval, no venoval ho iným, ktoré sedeli pri PC a tiež si četovali. Alebo sa stratil niekde v meste, so slovami že vybavuje. Niekedy hádky prešli do fyzických atakov.

Pamätám si, že ma držal za chumáč vlasov na temene.

A vláčil ma po zemi. Ten chumáč mu aj zostal v ruke a mne na tom mieste dlhé roky nerástli poriadne vlasy. Raz jeho úskokov a skokov k milenkám bolo nadmieru. Navyše ma na jeho spôsoby upozornili pracovníčky. Keď prišiel domov, hádali sme sa. Sotil do mňa tak, že som chrbtom narazila do chladničky. Neskôr som si niekoľko dní nevedela vybaviť, prečo ma bolí na prsiach, keď som sa buchla krčnou chrbticou do chladničky. Ten moment ako ma 110 kilový chlap mrští svojimi rukami úderom do pŕs som vtedy snáď ani nevnímala.

Odmietol mi prístup k peniazom. Predtým sme mali jednu kasu, spoločne sme robili. Plusy aj mínusy som zapisovala. On kontroloval. Po poslednom incidente mi povedal, že peniaze sú na bezpečnom mieste. Ja som nevedela kde. Nemala som vedomosť, prístup, ani peniaze. Posledné dni pred mojim odchodom z našej spoločnej domácnosti, od neho a navždy zo života, v ktorom som otupela, som už nekupovala ani rožky. Nebolo za čo. Z domácnosti som odišla bez peňazí, s pár vecami na oblečenie a doplnkami do domácnosti. Mala som výhodu, že v Bratislave som mala svoj byt, kam sme sa aj so synom utiahli. Viem, že tretí deň, keď sme nemali čo jesť, išli sme k mojej mame a bola som jej veľmi vďačná, keď nás ponúkla jedlom. Na začiatok nového života mi požičala nejaké peňiaze. Kým som si našla novú prácu, brigádovala som.

Osud mi bol naklonený a za niekoľko dní som nastúpila do práce.

Asi rok predtým, než som od neho nadobro odišla, som to už raz skúsila. Vyhľadával ma, prosil, sľuboval. Po čase, keď som sa zlomila, odpustiac jemu aj sebe, som sa skutočne vrátila. Po krátkom čase sa vrátilo všetko do starých koľají. Priznajúc si sama pred sebou svoju potupu a slabosť, no pred rodinou hrajúc, že je tentokrát všetko v poriadku.

Stalo sa to na jeho narodeniny. Tie dvere, ktoré som rok predtým otvorila, boli stále otvorené. Došiel však prudký závan a mňa navždy vytrhol z toxického vzťahu. Chvíľu ešte trvalo, kým sa dvere zavreli. Chvíľu trvalo, kým sa s rachotom a na pätlicu navždy zavreli. Neodišla som s nenávisťou. Odišla som s láskou. S láskou, pokorou a porozumením seba samej. To mi nikto iný nevie dať.