Otvorila som okno... a skočila som

Do Bratislavy som sa prisťahovala kvôli práci. Bola som upratovačkou v nemocnici a s Mojmírom som sa zoznámila na ubytovni. Pracoval na stavbách, bol priateľský a pozorný. Nikdy by som nepovedala, že má sklony k násiliu. Začali sme spolu bývať, no zakrátko som otehotnela a pobyt na ubytovni už nebol možný. A tak sme sa presťahovali do podnájmu a onedlho sa nám narodil synček.

Odkedy sme začali bývať sami, partner sa veľmi zmenil. Začal ma kontrolovať, pýtal sa, kam idem, s kým, ako trávim deň. Na mobile som musela mať vždy zapnutý lokalizátor polohy, aby vedel, kde sa nachádzam. Žiarlil aj na moje kamarátky a robil mi scény.

Neskôr začal nosiť do bytu drogy, ktoré nechával na stole.

Využila som príležitosť a keď zaspal, spláchla som ich do záchoda. Viackrát som kvôli drogám volala aj políciu, no keď prišli, policajt mi povedal, citujem: „Veď drogy berie celá Bratislava.“ A vraj môj partner môže pokojne prehlásiť, že som mu drogy podstrčila ja. Nepomohli mi, ani keď som povedala, že sa bojím, aby mi to nedal do kávy alebo jedla, a že je s nami malé dieťa. Nič sa nevyriešilo. Po určitom čase som zasa privolala políciu, pretože bol nadrogovaný a k tomu si dal aj veľa liekov.

Povedal mi, že ak si nedám aj ja, všetky lieky zje sám, čo aj urobil.

Keď zaspal, ušla som na policajnú stanicu. Naspäť som prišla aj s príslušníkmi. Dostal strach, rýchlo zobral syna na ruky a držal nôž. Povedal – nepribližujte sa, lebo sa bodnem. Policajti ho upokojovali a privolali záchranku, ktorá ho odviezla na psychiatriu, kde strávil asi tri dni.

Potom ho pustili, pretože im vravel, že som na ňom finančne závislá, že nemám ani na mlieko a plienky. Nebola to pravda. Po prepustení z psychiatrie musel chodiť ambulantne na protidrogové sedenia aj k psychiatrovi. Ja som od neho ušla aj so synčekom do môjho rodeného mesta. Prišiel za mnou, spal pod oknami na trávniku a prosil ma, nech sa vrátim. Vraj sa to už nikdy nestane.

Nakoniec som sa zľutovala a povedala, že mu dávam poslednú šancu.

Vrátili sme sa spolu do Bratislavy do podnájmu. Musím priznať, že som sa bála aj toho, ako vychovám syna sama. Ale videla som, že takto sa ďalej žiť nedá. Podala som na súd žiadosť o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, no keď sa to dozvedel, začali zasa hádky. Bol presvedčený, že mu chcem zobrať syna a odísť od neho, že ma na to nahovorila moja sestra. Nebola to pravda. Onedlho priniesol na podnájom zasa drogy, znova prišla hádka. Povedal, že nepôjde do práce, že budeme žiť z rodičovského a podpory od štátu. Že nedovolí, aby som od neho odišla.

V duchu som sa modlila a hovorila si, že to vydržím kvôli malému.

Snažila som sa ho upokojiť, ale nedalo sa. Nemala som kam ujsť z bytu, keďže zamkol a vytiahol kľúče z dverí. Rozbil mi telefón, aby som nevolala políciu, a zobral mi peniaze aj občiansky preukaz. Neustále opakoval to isté dookola – vraj chcem ujsť. Cez deň, v noci, až sa to nedalo počúvať. Začala som teda kričať, aby ma počuli susedia, na čo mi dal facku. Znova som začala kričať, prišla druhá facka. Taká, že som rozbila sklenenú výplň na dverách v kuchyni. Celý čas mal pritom synčeka na rukách. Keď išiel do izby, otvorila som okno v kuchyni. Pozrela som sa dole, bol tam trávnik, nezdalo sa mi to tak vysoko. Chcela som vyskočiť a utiecť na políciu.

Vyliezla som na parapetnú dosku s nohami vonku - a skočila som.

Po dopade som sa nemohla pohnúť, len som kričala o pomoc. Odviezli ma do nemocnice, kde mi operovali druhý stavec krížový a stehennú kosť na pravej nohe. Na ľavej nohe mám vyskočenú kosť a teda následky na cely život. Mesiac som ležala na psychiatrickom oddelení.

S odstupom času to vidím tak, že sa to muselo stať, aby som sa oslobodila z rúk tyrana. Po prepustení z nemocnice som sa vrátila do rodného mesta. Nasledovala rehabilitácia, nenavštevovala som žiadnu psychiatrickú ambulanciu. Nebrala som a ani neberiem žiadne psychiatrické lieky.

Aj po tomto všetkom mi bol synček zverený do osobnej starostlivosti.

Teraz mám 40 rokov a ďakujem Bohu a lekárom, že som prežila, že chodím. Že môžem vychovávať môjho synčeka. S odstupom času som vedela, že budem potrebovať právnu pomoc, a tak som si našla na internete číslo na Alianciu žien. Skontaktovala som sa s pracovníčkami, ktoré mi vždy ochotne pomôžu a poradia.

Otec má určený styk s maloletým na minimum, ja sa s ním snažím nestretávať. Malý teraz nastupuje do škôlky a mňa čaká kolobeh vybavovania po úradoch a hľadanie práce. Kvôli viacerým doživotným diagnózam mi poradkyne pomáhajú s vybavovaním invalidného dôchodku.