Môj príbeh píšem preto, aby som pomohla iným ženám, ktoré sú v podobnej situácii. Ja sama som za svoje chyby a naivitu veľmi draho zaplatila. Myslím, že vždy je lepšie poučiť sa z cudzích chýb, než zaplatiť draho za vlastné.
S Mišom sme sa zoznámili v mládežníckej organizácii. Stretávali sa tam ľudia, ktorí mali blízko k prírode, bola to činnosť podobná skautingu. Obidvaja sme navštevovali rôzne oddiely, ale na spoločných akciách sme sa stretávali – a takto sme sa vlastne zoznámili.
Ja som v tom čase chcela život v organizácii opustiť. No potom, ako sme sa dali dokopy, založili sme spoločný oddiel, kde sme sa venovali zmysluplnej činnosti s deťmi a mládežou.Toto obdobie bolo celkom pokojné, aj keď už vtedy boli určité problémy. Bola som mladá a myslela som si, že je to moja vina. Nevidela som, že všetko, čo robil a hovoril, je čistá manipulácia.
Presviedčal ma, že sa musím zmeniť a nerešpektoval moje priania a požiadavky.
Preto som často prichádzala do konfliktu s rodičmi, lebo jeho obraz rodiny a fungovania bol celkom iný ako ten môj. Ja som vždy rodičov rešpektovala a vážila si ich. On, naopak, nie, bol celkovo veľmi konfliktný, či už v rodine alebo aj ku cudzím ľudom. Vždy som ho ospravedlňovalaa ľutovala. Mal zlé detstvo, nikdy ho nikto nemal rád, a preto sa teraz takto správa. To, že svojej starej mame veľmi škaredo a vulgárne nadáva, odôvodňoval tým, že ho nikto nechápe a všetci ho len buzerujú kvôli neporiadku, ktorý okolo seba robil.
Nerešpektoval iných ľudí, len svoju pravdu a presvedčenie.
Ale láska je slepá a tieto detaily mi akosi unikali. Rodičia aj známi mi hovorili, že môj vzťah nie je v poriadku, ja som však bola hluchá a slepá. Keď si spomeniem na minulosť, šťastná som vôbec nebola, ale nevedela som tento patologický vzťah nijako ukončiť. Pred uzavretím manželstva som sa o to dvakrát dokonca pokúsila, ale vždy, žiaľ, neúspešne.
Bol na mne prisatý ako pijavica a nedovolil mi odísť.
Vedel totiž, že som preňho dobrá korisť. Bola som vždy empatická a veľmi prispôsobivá. On neznášal, ak mu niekto odporovalalebo povedal, čo si myslí. Vlastne som sa časom zriekla vlastného názoru.
Asi po piatich rokoch sme sa zosobášili. Vôbec som sa necítila ako šťastná nevesta. Vnútro mi jasne hovorilo, že nerobím dobre.
Teraz už viem, ako je veľmi dôležité dať na vnútorné pocity. Ja som ich odignorovala.
Prvé dva roky po svadbe boli ako-tak bezproblémové, veľa som pracovala, študovala. Ako mnoho mladých párov, aj my sme mali finančné problémy. Bývali sme v záhradnej chate v zime bez vody, neskôr v prenájme.Najkritickejší zlom nastal vtedy, keď sa nám narodila naša dcéra.
Veľmi som bola šťastná, že sa mi rýchlo podarilo otehotnieť. On dieťa v podstate ani nechcel. Tvrdil že ľudí je na zemi dosť, ale čo už ma so mnou robiť. Obdobie po pôrode bolo pre mňa psychicky veľmi náročné. Mala som aj príznaky popôrodnej depresie, dcérka nechcela prospievať, mala som problémy s kojením. Ale nakoniec som všetko zvládla bez cudzej pomoci.
Nedovolil, aby mi prišiel pomôcť niekto z rodiny.
Bola som na všetko sama. To by ale nebolo to najhoršie. Manžel začal systematicky bojovať proti mojej rodine, teda proti mojim rodičom. Spravil takú vec, že sa nabúral do počítača môjho otca, zistil si z neho kontakty a potom týmto ľuďom oznámil, že otec zomrel a že vtedy a vtedy sa koná jeho pohreb. Ja som o tom vôbec nevedela, len náhodou som sa to dozvedela od známej. Bola som v šoku. Samozrejme, že môj otec nezomrel, ale mnohí ľudia mu prišli na pohreb aj s pohrebnými kyticami.
Po tejto správe som sa cítila veľmi mizerne.Keď som sa spýtala manžela, prečo to spravil, povedal, že si to otec zaslúžil. Žiadne ospravedlnenie,ani ľútosť. Ale povedala som si – v poriadku, nevadí, ide sa ďalej.
Raz ma prehovoril na fotenie intímnych fotiek. Neboli určené pre verejnosť, ale bez môjho súhlasu ich zverejnil na Facebooku.
Volali mi známi, či mi šibe. Toto bola silná káva aj pre mňa. Pracujem v zdravotníckych službách a takúto reklamu som naozaj nepotrebovala. Namiesto ospravedlnenia prišla veľká hádka. Vraj som zakomplexovaná, keď sa hanbím za svoje fotky. A ostatní tiež, keď ich kritizujú. Nemala som viac síl sa hádať, potrebovala som sa sústrediť na dcéru. Toto kritické obdobie som nejako prekonala, no nezaobišlo sa to bez depresívnych nálad.
Keď som trpela depresiami, natáčal ma. Neskôr, keď bola moja dcéra staršia, jej nahrávky ukazoval.
Po necelých troch rokoch prišla ďalšia kríza - kríza bývania. Bývali sme v tom čase v Ivanke pri Dunaji, v byte bez ústredného kúrenia, kde sme museli nosiť drevo. Dcéra potrebovala chodiť do škôlky.Tú sme zohnali až na opačnom konci Bratislavy, tak sme sa rozhodli presťahovať do prenájmu bližšie k škôlke.
Myslela som, že za peniaze z predchádzajúceho bytu si časom kúpime nový byt.
Bola som na omyle. Manžel sa rozhodol kúpiť chatu 200 km od Bratislavy. Ja som s tým samozrejme nesúhlasila, ale to ho vôbec nezaujímalo. Nakoniec sa ukázalo, že chata je plesnivá a treba ju zbúrať. Všetky financieurčené na bývanie išli do chalupy.
Dcéra bola veľmi často a vážne chorľavá a ja som bola maximálne vyčerpaná.
Po jednej vulgárnej hádke som sa rozhodla, že s dcérou odídem k svojim rodičom. Problém bol v tom, že som nemala normálnu prácu, keďže som sa musela starať o dieťa. Nemala som financie. Dlhodobo bývať u rodičov bolo nemysliteľné, aj kvôli častým atakom z jeho strany.Všetkých nás to veľmi vyčerpávalo. Preto som sa nakoniec vrátila. Bolo to však veľmi nešťastné rozhodnutie, pretože po návrate k nemu sa začalo peklo.
Manžel sa totiž rozhodol, že obmedzí vplyv mojich rodičov.
Ani dcéra sa s nimi nesmela stretávať. Zámienka bola, že súpsychicky narušení a mali by na ňu veľmi zlývplyv.Dovtedy moja dcéra milovala svoju babku, no od svojich štyroch rokov ju nevidela.
V podstate som už nevládala ďalej bojovať. Snažila som sa žiť najlepšie, ako som vedela, a celú svoju pozornosť som venovala dcére. Ona bola zmyslom môjho života. Do svojich 5 rokov bola veľmi často chorá na zápal uší, hrozil jej dokonca zápal mozgových blán.Chodili sme často do nemocnice a bolo to pre mňa veľmi stresové obdobie.
Napriek tomu som si našla prácu v štátnom zariadení, kde mi tolerovali častejšiu OČR. V tom čase nám náš prenajímateľ ukončil prenájom a boli sme v podstate na ulici. Našťastie, vtedy som už pracovala a dostala úver, za ktorý sme si len tak-tak kúpili 1-izbový byt, keďže zvyšné peniaze boli zainvestované v chalupe a začínali sme v podstate od nuly.
On úver nemohol dostať, bol živnostník. Všetko bolo na mne.
Po čase som si našla prácu v Rakúsku a začalo sa nám finančne dariť.Vtedy som navrhla, aby sme si kúpili väčší byt. Môj názor samozrejme neakceptoval, pretože on chcel rodinný dom. Zohnať rodinný dom v Bratislave však bolo nereálne. Tak sme naďalej bývali v jednoizbáku.
Bolo to relatívne pokojné obdobie, Dcérine zdravie sa výrazne zlepšilo, ale ja som šťastná nebola. Nemali sme žiadne rodinné zázemie, žiadne návštevy, priateľov, nikoho. Každý sa nám vyhýbal. Program bol podľa manžela, dovolenky takisto. Akonáhle by som niečo navrhla, skončilo by sa to hádkou. Preto som sa radšej dopredu vo všetkom podriaďovala.
Dokonca aj jedlo, ktoré mi chutilo, mi vyhadzoval z chladničky.
Prišiel rok 2020 a pandémia. Náš život sa otočil úplne naruby. Odišli sme z Bratislavy na tri mesiace na chalupu. Tam som prežila asi najhoršie obdobie svojho života. Opustená samota na horách, len moja dcéra a muž, ktorý sa ku mne správal veľmi škaredo.
Najhoršie bolo, že jeho správanie začala kopírovať naša dcéra.
Takže obaja ma akoby šikanovali. Žiaľ, dcéra veľmi inklinovala k otcovi. Videla, ako sa správa a myslela si, že takto to má byť, že je to v poriadku. To ma najviac hnevalo a trápilo. Jeho vulgárne správanie vyvrcholilo pred Vianocami.
Bolo to na nevydržanie, ale aj napriek tomu som si povedala – nevadí, musíš to strpieť kvôli dcére. Odišli na chalupu o čosi skôr než ja, pretože som musela pracovať. Odtiaľ mi písal samé kritické správy, že sa musím zmeniť. Povedala som si, že stačilo. Nebudem si stále sypať popol na hlavu. Napísala som mu, že aj on robí chyby, a že jeho správanie ku mne nie je v poriadku.
Odpísal mi, aby som za nimi ani nechodila a poslal ma do ...
Vtedy som sa rozhodla, že naše manželstvo ukončím. Neprišla som za nimi - a boli to tie najstrašnejšie Vianoce môjho života. Bolo mi ľúto dcéry, ale inak to nešlo. Ak by som prišla, bála som sa, že už by som sa od neho nevyslobodila.
Prišiel rok 2021, môj najhorší rok života. Dcéra ma už viac nechcela vidieť, ani o mne počuť. Bolo to pre mňa strašné. Veľmi som sa trápila. Dokonca až tak, že som bola hospitalizovaná na psychiatrii. Môj život stratil zmysel.
Chcela som zomrieť, no nemala som odvahu.
Ešteže pri mne stáli moji rodičia a moja sestra. A mala som šťastie, že som stretla dobrého človeka, ktorý ma podržal. Našla som si novú lásku. A môžem povedať, že tentokrát je to úplne iné.
Žijem v zahraničí s priateľom a jeho mamou v rodinnom dome. Pracujema premýšľam nad tým, že začnem znovu študovať, aby som si zvýšila kvalifikáciu. Môj život nabral nový smer.Cítim sa konečne aspoň trochu šťastná, aj keď nemám pri sebe dcéru. Bojujem o ňu, no ona ma odmieta. Nevie mi odpustiť, že som odišla od jej otca.
Ale aj tak som šťastnejšia než predtým s manželom.
Dnes som dostala oznámenie o termíne rozvodu. Veľmi sa mi uľavilo. Verím v nový začiatok a verím, že aj vzťahy s dcérou sa podaria napraviť...