Naša svadba bola ako z rozprávky. Hostia boli spokojní, manžel a ja sme žiarili šťastím, že si každý z nás našiel svoju druhú polovičku. Tešili sme sa na spoločný život plný lásky a vzájomného porozumenia. Veľmi sme túžili po krásnej novej rodinke. Bolo nám jasné, že nastanú aj ťažšie chvíle, že si budeme musieť aj čo-to odpustiť, povedať „prepáč“. Ale to predsa patrí k budovaniu vzťahu...
Osud mal s nami ale iné plány.
Manžel prichádzal z práce dennodenne opitý. Začal sa správať agresívne nielen voči mne, ale aj voči našim dvom dcérkam. Ubehli dlhé roky odpúšťania, ponižovania, trápenia a strachu. Po niekoľkých rokoch neustáleho zatvárania v jednej izbe a neustáleho ponižovania so mnou prestal komunikovať. Konečne.
Príkazy a nariadenia mi diktoval telefonicky, pretože sa so mnou už nechcel stretnúť.
Nepovažoval ma za toho hodnú. Ak sa niečo neudialo podľa jeho predstáv, nesmela som opustiť izbu, ktorú som mala vyhradenú a nedovolil mi ani najesť sa.
Bol ťažký alkoholik, no protialkoholické liečenie zásadne odmietal. Keď ma vážne fyzicky napadol, podala som naňho trestné oznámenie, čo ale spôsobilo, že jeho nenávisť voči mne sa ešte viac prehĺbila. Naše manželstvo bolo ale beznádejne zničené už predtým.
Jednu krásnu veľkú a úprimnú lásku medzi dvoma ľuďmi vystriedal strach, bolesť, utrpenie a sklamanie. Mohli sme sa spoločne tešiť z vnúčat, chodiť na záhradku a spomínať na mladé roky...
Dnes ma čaká súdne konanie o rozvod manželstva.
Teším sa, že aspoň jeseň svojho života prežijem v pokoji, bez strachu. Dcéry prekročili prah dospelosti, pomáhajú mi ako môžu. Na ťažké detstvo s otcom alkoholikom spomínajú so slzami v očiach, ale veria, že ich čaká krajšia budúcnosť.