Do Bratislavy som prišla ako mladá 20-ročná dievčina. Čuduj sa svete, chcela som byť policajtkou. Na akadémii mi však povedali, že ženy neberú. Ani neviem prečo, ale v hlavnom meste som zostala. Zamestnala som sa ako čašníčka. Tam som sa aj zoznámila s mužom, ktorého priviedol jeden spoločný známy. Sporadicky sa zastavil, dal si nejaký drink, kofolu. Zvyčajne som mu to zaplatila. Vždy chodil sám, no nezdalo sa mi to byť čudné. Raz som ho zavolala, či so mnou nepôjde niečo vybaviť. Šiel – a po ceste naspäť mi dal pusu.
Náš vzťah nebol štandardný už od začiatku.
Keď sa na to pozerám spätne, vyvíjal sa presne podľa šablóny tyranov. Pre hocijakú hlúposť sme sa pohádali, pričom hádku dokázal vyústiť až do krajnosti. Vykrikoval hocičo, čo mu napadlo. Ale hlavne to, že som všetkému na vine ja. Po čase som si povedala, že toto nie. Oznámila som mu, že končíme. Zrútil sa, prosil, plakal... Priniesol obrovskú kyticu. A ja - ako dobré poslušné dievča - som mu odpustila. A skúsila to s ním znova a znova.
Hovoril mi, že ak sa rozídeme, niečo si urobí.
Pýtal sa, či chcem žiť s vedomím, že sa kvôli mne zabil. A tváril sa, že to ide urobiť. A ja som ho držala, prosila, nech si neublíži. A začala som sa báť, že to naozaj urobí... Prešiel istý čas a zasa prikvitol s kyticou a ospravedlnením. Hodila som mu ju naspäť. Zdvihol ju, dal mi ju pred tvár a potom mi vrazil. Jednu, dve.
Skončila som so zlomenými rebrami. On reagoval s plačom a slovami : „Vidíš, čo si spôsobila?“
Takto to pokračovalo ďalej. Útoky sa končili bitkou. Nie fackami, vždy päsťou do tváre či do tela. Medzitým sme sa zobrali. Že prečo? Neviem, bol tam strach, zvyk, bola som naučená poslúchať...? Hneď v utorok po svadbe som dostala bitku. Príčinu si ani nepamätám, vždy sa nejaká našla a vždy som bola vinníkom ja.
Deti sme spolu nemali. Nemohol. Ja som ale dieťa vždy chcela a on s tým pred svadbou súhlasil. Po čase sme si teda deti osvojili. Naivne som si myslela, že má deti rád. Áno, mal. Ale len do chvíle, kým ho obdivovali a poslúchali. Ako malé psíčatá. Tak ako ja, ani oni nesmeli dať najavo iný názor, alebo nebodaj nesúhlas. Najprv začal revať. Potom vykrikovať, škaredo nadávať, ponižovať.
A nakoniec zbil aj dieťa. Poviete si, čo je zlé na jednej po zadku. No tam sa to neskončilo.
Raz boli doma sami, syn mal tak 4 roky. Keď som prišla domov, muž mi povedal, že ho zbil. A že má z toho hrču na hlave. S plačom som to povedala aj v škôlke. Inokedy ho zas kopol. Keď som sa ohradila, osopil sa na mňa, že si ho len zastávam, že je nevychovaný.
Náš život utekal a ja som sa čoraz viac nevedomky ponárala do toho bahna výčitiek, ponižovania, násilia. Medzitým som si našla prácu v administratíve, vyštudovala som vysokú školu. On zas bol niekoľkokrát nezamestnaný bez nároku na podporu. No stále sa sťažoval, aký je unavený a ako musí odpočívať. Nerobil nikde, doma ani prstom nepohol. Všetky, aj mužské roboty, som musela robiť ja. Povedal mi, že predsa som vedela, že nie je technický typ.
Keď som potrebovala doma pracovať, nesmela som, lebo ho to rušilo. Len som počúvala, aká som neschopná, hlúpa, že neviem nič zariadiť, urobiť. Keď si niečo zmyslel, muselo to byť okamžite. Všetko muselo ísť stranou. Hoci len niekde utrieť prach. Občasné pekné chvíle vystriedal neustály stres a môj pocit ničomnosti.
Vianoce som prestala mať rada. Vždy urobil nejakú scénu a bolo po nich.
Čas (zámerne nepíšem, že život, pretože to život nebol) letel. Bitiek pribúdalo. Zlomenín tiež. Nikomu som nič nepovedala. Najprv som sa hanbila, potom bála. No rezignovala som aj tu. Nech si udrie, bude aspoň pokoj. Mýlila som sa. Nebol. Dodalo mu to odvahy.
Denno-denné peklo sa začalo tak 5 rokov dozadu, keď sa mi začal približovať príjmom. Celých 20 rokov predtým zarábal polovicu ako ja. Kam šli jeho peniaze, neviem.
Všetky splátky, pôžičky, náklady sa hradili z môjho účtu.
Pamätám si, že bol apríl. Nešťastná, zrútená som ležala v posteli. Už niekoľko rokov sme spali osobitne. Bola som vyhorená, urevaná troska. Neviem, ako som sa dopracovala na internete k článkom o manipulácii. Vtedy sa mi rozsvietilo. Veď toto je presne o mne. Toto zažívam a takto sa cítim. Začala som o tom uvažovať a hovoriť si, že ja predsa nie som taká. Toto so mňa robí a o tom ma presviedča ten človek. Povedala som si, že musím nájsť samu seba. To veselé dievča, ktoré mal každý rád, ktoré všetkým pomáhalo, ktoré malo veľa priateľov. Nie toto opustené nič. Áno, bola som sama.
Všetci priatelia boli podľa neho blbí, alebo aspoň divní a postupne ma od nich odstrihol.
Rodičom som nechcela robiť starosti, nepochopili by to. A dobré dievčatá sa predsa nerozvádzajú. Svokra vedela o všetkom. Od neho. Dokonca švagriná bola so mnou na pohotovosti, keď ma skoro zabil. Keď som sa jej sťažovala, čo nám robí, povedala mi, že nemám provokovať... Zlá som bola ja, aj keď si na mne polámal prsty, keď ma bil. Nuž, zabudol si zobrať niečo do ruky... Mne pomaly odchádzali sily, fyzické i psychické. Nakoniec som sa zrútila a vyplakala u známej, potom kňazovi. Ale to už som bola rozhodnutá, že ho opúšťam a podávam žiadosť o rozvod. Dieťa ma našlo, ako ju píšem.
Povedalo mu to počas toho, keď ma chcel zabiť nožom.
Nemyslím si, že tomu veril. Celý náš vzťah vykrikoval, kedy sa konečne rozídeme. Že nie som schopná podať ani žiadosť. A že nám urobí zo života peklo. Akoby sme ho už nemali. Stále nás vyhadzoval, vyhrážal sa, že nás zabije, podreže, otrávi. Dieťaťu vravel, že ho dostane do detského domova, a mňa na psychiatriu. V posteli sme museli byť o ôsmej. Dieťa sa doteraz bojí spať samé. Na spálni musíme mať zatvorené dvere. Na dverách retiazku.
Dennodenné scény sme trpeli tri roky. Pokoj bol len vtedy, keď bol v práci.
Keď prichádzal, boli sme už schovaní v izbe.
No ja už som vedela, že musím bojovať. Čo tam po mne, ale nemôžem dopustiť, aby toto znášali moje deti. Neštítil sa škaredo mi nadávať alebo ma mlátiť ani pred nimi.
Dieťa bolo na tom psychicky podobne ako ja. V ničom si neverilo, vzdávalo sa, malo depresie, nechcelo sa mu žiť. Čo mi povie, keď vyrastie? Prečo som to nechala tak? To menšie zas pri scénach čušalo ako myška, ani nedýchalo, nehýbalo sa. Ale zas keď malo problém, reagovalo tak, ako videlo v našej domácnosti – krikom a hádzaním vecí.
Žiadosť o rozvod ho prekvapila, ale podpísal ju. A ešte viac začal útočiť.
Povedala som, že sa nebojím, že zavolám políciu. Vysmial ma - vraj čo mu spravia? Maximálne ho odvedú na 24 hodín. A on sa potom vráti, a to sme nezažili, čo bude. Najhoršie, že sa o tom dozvedela sociálka. Ich prístup bol hrozný, žiadna pomoc, rada. Len že mi zoberú dieťa, a záležitosť bola u nich vybavená. Prosila som nech počkajú, že riešim rozvod a hľadám si bývanie. No azylové domy boli obsadené, podnájmy drahé.
Jedna psychologička mi poslala kontakty na organizácie pomáhajúce týraným ženám. Jeden z nich bol na Alianciu žien. Zavolala som. Ukľudnili ma, vysvetlili. Povedali, keby sa čokoľvek dialo, mám volať. Okamžite vedia zmobilizovať pomoc. Bála som sa, že keby ho vzali a on sa potom vráti, určite by ma zabil. Ubezpečili ma tiež, že s policajtami to až také jednoduché mať nebude.
Tyrania pokračovala, termín rozvodu v nedohľadne. Dieťa počas bitiek kričalo, nech volám políciu, hrozne sa bálo. Keď ma bránilo, ušlo sa aj jemu. Alebo keď niečo nespravilo podľa „pánových“ predstáv, zahrnul ho nadávkami, ponižovaním aj bitkou. Brutálne, päsťou, hocikam.
Raz prišiel deň, kedy mi dieťa počas bitky podalo mobil a ja som vytočila políciu.
Prišli. On najprv popieral, že sa niečo stalo, potom to chcel hodiť na mňa. No dobité bolo aj dieťa. A obidve deti svorne tvrdili, že otec chcel mamu zas zabiť. Odviezli nás všetkých na policajnú stanicu na výsluch, jeho vykázali na desať dní. My sme zostali zamknutí doma. Keď ho pustili, hneď volal a prosil, či sa môže vrátiť, že nemá kam ísť. Hneď som kontaktovala Alianciu a povedala, čo sa stalo. Okamžite sa mi venovala pani na linke pomoci. Oslovila ich právničku, ktorá mi zavolala a vysvetlila všetky právne náležitosti.
Tým sme začali kráčať k lepšiemu koncu. Nejde to ľahko a ani rýchlo. Ale so všetkým sa môžem spoľahnúť na Alianciu. Dáva mi právne rady, ponúka psychologickú pomoc. Verte, potrebujem ju. Už neviem, aké to je, normálne fungovať. Ale deti ma potrebujú. Myslela som si, že už nemám ani priateľov. Keď sa ľudia v okolí dozvedeli, čo sa mi stalo, boli najprv šokovaní.
Navonok sme vyzerali ako idylická, do kostola pekne chodiaca rodinka. Aj suseda si myslela, že tie scény idú odinakiaľ.
Hovorí sa, že nešťastie nechodí samo. Ja som po 20 rokoch stratila prácu. Náš úsek presťahovali inde. Zostala som bez príjmu, no s hypotékou na krku a množstvom šekov, ktoré čakajú každý mesiac na uhradenie. Na dieťa mi začalo prichádzať nízke výživné nariadené súdom. Celý môj príjem nepokryje ani splátky, na jedlo, drogériu a iné veci mi nezostáva nič.
Najskôr sme žili z odstupného, neskôr prišla na rad synova pokladnička. Mám úžasné dieťa, úplne to chápe. Aj mama pomáhala z dôchodku. Na deň som mala euro, niekedy ani to nie. Sú dni, keď nemôžem kúpiť nič. Vedela som, že tak bude. Keď sa dá, snažím sa zásobiť. Keď je niečo v akcii, nakúpim mäso do mrazničky, ryžu, múku, cukor, prášok na pranie. Niektoré veci sa ale do zásoby kúpiť nedajú a deti potrebujú chlieb, jogurt, šunku, zeleninu a ovocie. Žiaľ, mladšie je skoro stále choré, v lekárni som nechávala celý majetok.
Teraz mu už pomaly nemôžem kúpiť ani celaskon.
No Pán Boh na nás nezabudol a požičali mi známi. Nie je to výhra, peniaze budem musieť vrátiť. Ale zlé pominie a čo dlžím, vrátim. A ľudia mi pomáhajú – suseda mi priniesla nákup, dve bývalé kolegyne priniesli na účet peniaze. Sú to Božie zázraky, ale dejú sa.
Dokonca už nastupujem do práce, ale trošku sa bojím. Neverím si. Takéhoto človeka so mňa spravili roky týrania. Asertivita je pre mňa neznámy pojem. Toto sa musím ešte naučiť. Nenechať si zo seba robiť handru, zachovať si dôstojnosť. A bude dobre. Viera je to, čo ma drží nad vodou. A ešte dobrí ľudia, ktorí povedia: Som tu, keď budeš potrebovať.
Keď budete v koncoch, obráťte sa na Alianciu žien. Veľmi mi pomohli, bez nich by som to nezvládla. A už vôbec nie po právnej stránke a v jednotlivých konaniach.
Milé dámy, myslela som, že ja som na tom inak. Nie, nie som. Ide to ako podľa šablóny. Porozmýšľajte, či to neprežívate aj vy a začnite bojovať čím skôr. Za seba a hlavne za svoje deti. Toto si nezaslúžia, a keď vyrastú, tak vám to neodpustia. Spýtajú sa, prečo ste niečo nespravili?
Verte, je lepšie, keď sa chveje žalúdok od hladu ako od strachu.
Ja viem, prijať pomoc je ťažké, ale musíte sa to naučiť. Ani ja to ešte neviem. Pomáha mi spomenúť si, že som aj ja niekedy bola na druhej strane a pomáhala som s láskou, bez predsudkov.
Na záver som zostavila zopár bodov, ktoré by Vás mali varovať, že žijete v partnerskom násilí. Postupnosť je vždy rovnaká, no niektoré body sa občas preskočia a kruh násilia je rýchlejší. Pozor, už pri bode jedna utekajte!
1. Násilie, za ktorým nasleduje jeho plač, prosby, darčeky a sľuby, že sa to už viac nestane. Lenže stane sa to aj druhýkrát, tretíkrát...
2. Vyhrážky samovraždou, bitka a obviňovanie, že za to môžete vy.
3. V tejto fáze je vám už jedno, či si ublíži. Viete, že to nikdy nespraví, pretože sa má až príliš rád. Po bitke sa ešte bránite. On stále zhadzuje vinu na vás.
4. Prestávate sa brániť v naivnej predstave, že útoky budú miernejšie. Nebudú. Len to posilní jeho sebavedomie - a to vaše úplne odíde.
5. Psychická a fyzická tyrania je na dennej báze, cíti sa ako neohrozený hrdina. Z vás je ale troska.