S partnerom som prežila polovicu môjho života a porodila som nám dve krásne deti. Keď sme sa spoznali, bol už rozvedený a nechcel sa opäť ženiť. Zakladal si firmu, ktorá je dnes veľmi úspešná a netreli sme preto biedu. Finančne sme na tom boli naozaj dobre a preto som dlhodobo nemusela ani pracovať. Vychovávala som deti, starala sa o chod domácnosti a podobne. Znie to tak pekne. Vlastne som žila sen mnohých žien. Nikto však nevidel dovnútra našej domácnosti.
Nebil ma tak často. Omnoho častejšie sa mi vysmieval a ponižoval ma.
V ničom som nemohla oponovať, nemohla som vyjadriť iný názor. A naopak - keď som sa snažila, aby bolo dobre, a pritakávala a hovorila, čo chce počuť, tak mi nadával, že nemám ani vlastný názor. Peniaze na domácnosť som dostávala na prídel. Nie rovnakú sumu, nie v rovnaký čas. On chodil s kolegami do reštaurácií a ja som čakala, či budem môcť doma navariť aspoň polievku. Potom, ako som pár dní deťom vysvetľovala, že im naozaj nemôžem kúpiť termixy a banány, lebo nemám za čo, tak prišiel ako hrdina s veľkým nákupom, plným dobrôt, ktoré deti milovali.
Automaticky bol pre nich hrdina.
Až neskôr som pochopila, že to bol jeho zámer a len ďalší krok k tomu, ako byť v ich očiach ten lepší. A darilo sa mu to. On bol ten pokojný, čo sa s nimi 5 – 10 minút pohral a kupoval im hračky a dobroty. Ja som bola tá, ktorú deti posielali ospravedlniť sa tatinkovi, aby bolo doma zase dobre.
Či som to takto chcela? Nechcela. Keď už obe deti chodili do škôlky, chcela som sa zamestnať. Aj sa mi to podarilo. Potom som pol roka prežívala nenormálny stres, keď som nestíhala odviesť deti do škôlky a včas po ne prísť (cestovala som autobusom, lebo druhé auto mi odmietol požičiavať), potom sa im venovať, upratať a navariť skôr ako sa tatinko vrátil domov (čo som nikdy nevedela, kedy to bude).
Nakoniec som to s plačom a absolútnym pocitom zlyhania vzdala.
Zase som bola doma, až kým nešli deti do školy. Samozrejme, že som počúvala, že bolo jasné, že to takto dopadne, že mi to celý čas vravel, nezarobila som ani na slanú vodu a aj tak som skysla potom doma.
O tom, v akom strese doma žijem, som postupne začala hovoriť rodičom. Rada by som sa aspoň na čas uchýlila ku nim. Ale oni zaujali postoj, že som si ho vybrala a mám s ním dve deti, tak to predsa nie je také strašné, a máme ísť do poradne. Mala som sa viac snažiť, byť rada, že sa o nás stará a nebije deti.
Vlastne sa mi rodičia otočili chrbtom.
Nikdy, nikdy by som takto pred svojou dcérou nezatvorila dvere. Aj keby som žila v garsónke a ledva vyžila. Aj tak by som jej poskytla bezpečie a svoju lásku.
Neskôr, keď už deti chodili do školy, som opäť začala pracovať. Mala som plán, že si zarobím nejaké peniaze a odídem aj s deťmi. Ani nejdem opisovať, čo som počúvala - jednak od neho, ale už aj od detí, ktoré boli už naočkované názorom ich otca. V ich očiach som musela mať veľmi nízku hodnotu, hoci sa ku mne chodili túliť. Starala som sa o ne, učila sa s nimi, chodila po doktoroch, skrátka všetko. Vlastne ani neviem, ako som to všetko zvládla.
Moje plány na odloženie si peňazí a odchod z domu rýchlo stroskotali. Keď partner videl, že zarábam, prestal na domácnosť už úplne prispievať a celý môj plat padol nato, aby sme vyžili. Peniaze utrácal výlučne na seba a na deti – drahé oblečenie, reštaurácie, výlety. Už ani plyn, elektriku a vodu neplatil.
Vraj to robil doteraz a je čas na mne.
Po nejakom čase som ochorela. Začala som odpadávať, prepadával ma obrovský stres, keď som sa vracala domov z práce. Častokrát som musela zostať stáť na ulici a len dýchať. Skončila som v nemocnici na infúziách. Doktori nevedeli čo mi je, lebo výsledky som mala v poriadku. Vtedy sa so mnou rozprával jeden lekár a zisťoval, či nemám v práci alebo doma viac stresu. Nevydržala som, rozplakala som sa a všetko mu povedala. Že som všetko, len nie partnerka. Že mám všetko, len nie pokoj. Že nie som ani ľúbená, ani hodná úcty. Že nemám kam ujsť ak chcem mať svoje deti pri sebe.
V nemocnici ma nechal dlhšie ako musel – asi aby som si odpočinula a nabrala silu. Dal mi číslo na organizácie, ktoré pomáhajú ženám zažívajúcim násilie. Povedal mi, že to, čo sa mi deje, je domáce násilie a že za to nemôžem.
Zavolala som... a hovorila som o tom, čo prežívam.
Povedali mi, že ani keby som bola 100-krát krajšia, lepšia, šikovnejšia, múdrejšia, tak by to nebolo dosť a naďalej by som len trpela. Povedali mi, že to nie je moja vina a že ak chcem prežiť, tak musím začať inak. Pomohli mi nájsť si náhradné ubytovanie. Deti som chcela do svojej starostlivosti, ale v tom čase už boli dosť veľké aby sa samé rozhodli, s kým budú. Vybrali si otca. Navštevujeme sa a snažím sa im vysvetliť, že som takto nemohla žiť ďalej a že nebolo v poriadku, ako to u nás fungovalo. Aj keď ma bil len občas...
Ak si ženy myslia, že sa to celé skončí, keď odídu, tak mi verte, že nie.
Nie je to pravda. Máme spolu deti a skutočnosť, že som si dovolila odísť, bývalý partner nikdy neprežul. Pokojne mi napíše aj 20 - 30 správ za noc, vymyslí si niečo ohľadne detí, chce začať odznova a ísť do poradne. Deťom dávkuje to, ako on chcel všetko zachrániť a aj sa so mnou oženiť a ja som tá, čo to nechcela a opustila ich. Deti, hoci sú už takmer dospelé, ma samé prosia a hrešia za to, že som ich otca opustila a že sú bezo mňa. Aj s tým sa musím učiť fungovať. Platím za to, že som sa raz zle rozhodla a verila niekomu, kto si ma nevážil a nikdy skutočne nemiloval.
Učím sa voľne dýchať.
Ignorovať, čo sa ignorovať dá, hovoriť svoj názor presne a jasne, trvať na svojom. Postupne sa mením na ženu, ktorú on nespoznáva a nepáči sa mu. Aj deti to raz pochopia. Majú veľa aj zo mňa, nielen z neho. Je mi jedno, ako vyzerám pred svetom – že som vraj tá, čo opustila svoju rodinu, svoje deti. Nikto by to nevydržal. Nikto by takýto život nechcel. Prečo by som ho mala žiť ja? Nemôžem zato, že som bola ponižovaná, hodná len nadávok, faciek a blbých komentárov. Som rovnako dobrá a hodná lásky a porozumenia ako ktokoľvek iný. Moje deti budú mať pri mne vždy vytvorené miesto a budú sa mať kam uchýliť, až to budú chcieť. A raz budú chcieť.
Nebojte sa zmeniť svoj život. Netrvá to krátko, je to dlhá cesta a bolí. Ale vydržali ste už viac. Ak to nespravíte, nikdy vám nebude lepšie.