Po veľmi dlhej dobe som sa rozhodla napísať svoj príbeh. Príbeh o tom, čo som si prežila v detstve, a kam ma to dostalo. Myslela som si, že všetky zlé spomienky som dávno vytesnila a zabudla, no nie je to celkom pravda. Vždy sa mi v mysli pri rôznych situáciách vynoria. Spomínam si na otca, ktorý bol bez práce od doby, čo si pamätám. Bol doma na gauči s pivom v ruke, alebo mal okolo seba svojich kamarátov, s ktorými popíjal. Nebolo to ale tak vždy.
S maminou sa spoznali veľmi mladí a ona sa prisťahovala za ním, pretože ho veľmi ľúbila. Spočiatku bývali u jeho rodičov na dedine, potom sa presťahovali do mesta. Našiel si prácu v závodoch ako hasič, no keď sa podniky sprivatizovali, prišiel o prácu a išlo to s ním dolu vodou. Začal veľmi piť a nestaral sa o nič. Na všetko zostala mama sama - starostlivosť o domácnosť, o mňa so sestrou, aj o finančné zabezpečenie. Mamina ťažko pracovala, aby nás uživila. Hádky a bitky boli na dennom poriadku.
Pri jednom incidente otec zlomil mame ruku tak, že s ňou má dodnes problémy.
Pamätám si aj to, ako rozbil veľké zrkadlo a s úlomkom sa jej vyhrážal, že keď ho opustí, tak ju zabije. Nikdy tieto skutočnosti neoznamovala na polícií, ba dokonca sa nezdôverovala ani rodine. Vždy sa snažila nás ochraňovať. Snažila sa, aby sme pri týchto útokoch neboli prítomné - no nie vždy sa jej to podarilo. Často som plakávala, tak, aby ma nikto nevidel. Inak som sa snažila byť silná - hlavne navonok som vystupovala tvrdo. Z toho mála, čo si pamätám, prevažujú hlavne tie negatívne spomienky na otca. Bohužiaľ.
Mame trvalo viac ako 10 rokov, pokým z tohto vzťahu odišla.
Aj napriek všetkým prekážkam, ktoré musela prekonať, vzoprela sa nepriazni osudu a podala žiadosť o rozvod. Vtedy zažila ešte väčšie peklo - ako si to predsa mohla dovoliť? Otec totiž pochádzal z veľmi nábožensky založenej rodiny, kde sa rodiny nerozvádzali a ženy mali byť so svojimi mužmi „v dobrom aj v zlom“. To, že ku koncu bolo už len to zlé, ale nikoho z jeho rodiny nezaujímalo. Maminu vždy pred nami ohovárali a hanili.
Rozviedli sa, keď som mala 6 rokov a sestra 8 rokov, no ešte nejakú dobu sme bývali spolu v jednej domácnosti. Mala som asi 10 rokov a moja staršia sestra 12, keď sme si s mamou našli nové bývanie a a presťahovali sme sa. Svet sa zrazu zmenil. Bývali sme v dvojizbovom byte oproti bytovky, v ktorej sme pôvodne bývali. Bolo to super, lebo to pre nás nebola extrémna zmena. Navštevovali sme tie isté školy, mali tých istých kamarátov. Len už tam nebol otec. Mama ostala na všetko sama, musela ešte tvrdšie pracovať, ba dokonca mala dve práce, aby nás uživila.
So sestrou nás to zblížilo a starali sme sa jedna o druhú.
Spolu sme chodili na základnú školu, neskôr na gymnázium. Popri škole sme sa snažili niečo si privyrobiť a maminu aspoň trochu odbremeniť od veľkej finančnej záťaže. Obidve sme išli aj na vysoké školy. Sestra študovala na Komenského univerzite v Bratislave a ja som išla tiež do Bratislavy, na Akadémiu policajného zboru.
Vždy som vedela, že chcem ľuďom pomáhať, že chcem spravodlivosť pre všetkých. Dnes mám 31 rokov a ako sociálna pracovníčka pomáham práve týraným ženám a ich deťom v poradenskom centre. Cítim, že toto je moje poslanie, ktoré ma napĺňa. Práve vďaka mojej prežitej skúsenosti sa viem lepšie vcítiť do situácie mnohých žien a ich detí. Dnes už som aj ja matkou dvoch krásnych a spokojných detí: Miška a Alžbetky. Mám skvelého muža, ktorý ma podporuje a vie, čo som si v minulosti prežila. Je milujúcim otcom a skvelým partnerom.